Vacsina pritomnych sa viac tesila na Mad House - Jakacic, Griglak, Valihora. Najvacsim tahakom bol samozrejme Matko. Tesil som sa na pravy dzez zohratej trojky s brilantnymi improvizaciami a vykonmi jednotlivych umelcov. Vysledok bol rozpacity, ako ked vam vase oblubene jedlo trochu nedopecu, ale aj tak ho s chutou zjete. Trojica nam ponukla 4 veci a chvilu im to trvalo, kym nasli spolocnu rec. Neskor sa dohodli, zacali si hru zjavne uzivat. S malym problemom - bola to skor lepsia skuska, ako plnokrvny koncertny vykon. Niet sa co cudovat, ved je to par rokov od nahratia paradneho cedecka z Hysterky(tusim z Hysterky). Pri solach sa majstri svojich nastrojov vysantili a trochu dali zabudnut na to, ze si suhru dnes akosi pozabudli v satni. Griglak so svojimi gumenymi prstami behal po gitare v millerovskom style, Jakabcic ako vzdy elegantny a Valihoru spominat netreba. Nikdy nepochopim, ako sa da buchat a kopat s kazdou zo 4 ludskych koncatin uplne nieco ine. Mam pocit, ze on by vedel do toho zabuchat nieco aj usami a nosom.
Vsetko to vonalo a vyzeralo dobre. Akurat ta chut bola trochu mdla a chybalo tomu trochu korenia.
Zaujimavy bol zaver vystupenia - Valihora rychlo zmizol v zakulisi, asi potreboval na wecko. Pridavok nebol. Potom sa zrazu objavil pocas hrania druhej kapely v hladisku, s listkom v ruke a v pritmi sliepnal kamze si to ma sadnut. Pokojne sa posadil do hladiska. Myslim, ze si chcel pozriet ako sa dari jeho byvalemu ucitelovi Oldovi Petrasovi v Stop Time (ako som sa dozvedel z bulletinu).
Po velmi kratkej pauze sa podaval Stop Time, reinkarnacia kapely po 15. rokoch. Je to uplne ina muzika ako Mad House, taka "k poslechu i do tance". Prijemny, nicim neruseny straight-ahead jazz, smrncnuty popovymi zableskami, bez zbytocnych vykrucaciek. Mila hudba, kde sa hviezdy ako Bartos ci Griglak podriadili celku. Skutocne mile posedenie (aj s davnobyvalym klaviristom z hladiska), ktore chutove bunky neurazi, ale ani prilis neocari, take lahko sa klzajuce po jazyku.
Cely vecer nas, ako vzdy, sprevadzal milo ostychavy konferans Matusa Jakabcica, ktory ale nepochopitelne po troch ci styroch skladbach Stop Time-u ohlasil prestavku ... a potom pokracovanie dalsimi asi 5 skladbami. Toto som skutocne celkom nestravil.
Stvrtkovy vecer to bol mily, prijemny, ale nie strhujuci. Na taky zazitok si budeme musiet pockat (alebo zajst do nedalekeho okolia, kde vyborni svetovi jazzmani na seba narazaju vo dverach).
(pocas prestavky)
(Stop Time)
Komentáre
:)
juuj
no a stop time, taky kultivovanejsi jazzik, moze byt, najma ked dosiel ich byvaly klavirista:)
ad predbehol si ma, ja som o tom chcela napisat :P
camelle
praveze si to celkom vystihol :)
tak
tak...