bandol

Stefan Zweig, vynikajúci spisovateľ píšuci po nemecky (neviem, či ho nazvať Rakúšanom, aj keď sa narodil vo Viedni Moravákovi a Talianke a zomrel v Brazílii) napísal aj knihu Hviezdne okamihy ľudstva. V 12 príbehoch pútavo opisuje, aká maličkosť, zlomok okamihu, neuveriteľná náhoda spôsobili, že Händel "vstal z mŕtvych", že vznikla Marseillaisa, Lenin sa dostal zo Švajčiarska a mohol urobiť čo urobil a mnohé iné.

Každý sa stretávame s takýmito okamihmi. Kratučká náhoda vám "pridelí" partnera (možno) na celý život, alebo vám ho predčasne zoberie. Stačí malé nevinné zdržanie a pred nosom vám kúpia posledný lístok na úžasný koncert. Ten kameň, na ktorý ste stúpili den pred dovolenkou a na ktorom ste si vyvrtli členok tu nikdy nebol. Vidíme to v správach, čítame v novinách. Nad "veľkými" medializovanými prípadmi sa vedú dlhé (a častokrát nechutné) debaty. Zaujímavé, že ide takmer vždy o tragické momenty. Tie naše, "malé" náhodny si nechávame pre seba, pre malý okruh ľudí okolo seba. Alebo pre väčší, na blogu.

V prvom momente, a zrejme aj druhom a treťom, si poviete ja somár, načo som tam išiel, prečo sa musím pristaviť pri každej blbosti, čo mi bránilo vybrať sa tam o pár minút skôr ... Nič sa nedá robiť, žijeme ďalej. Inak a za iných okolností, ako sme si pred možno troma minútami mysleli, naplánovali a predstavovali. Po čase, keď prvý hnev, roztrpčenosť prejde, začne v hlave behať myšlienka - čo to má znamenať? Chce mi niekto, niečo týmto povedať? Tadeto mám ísť? Nemal som toho človeka stretnúť? Toto je častokrát horšie ako to, čo sa stalo. Človek začne príliš rozmýšlať, upravovať svoje správanie a konanie. Sú určite aj ľudia, ktorí to prijmú, nezamýšľajú sa nad tým. A sú možno šťastnejší a bezstarostnejší ako tí druhí.

Ja patrím skôr k tým prvým. Ale veľmi nešpekulujem. Čas vrátiˇzatiaľ nedokážem. A tak si si už pár dní zrovnávam, prečo som musel na ten bicykel ísť, prečo teraz namiesto užívania si leta trčím doma, všetky plány, koncerty, výlety zrušené...Vraciam sa k momentom, ktoré o tom rozhodli. Poučiť sa ale nedá. Nikdy nebudem vedieť, ktorá chvíľa je tá rozhodujúca a mal by som sa v nej správať inak. Ako?